Veľmi zaujímavé je sledovať pozornosťou ten boj, ktorý stává medzi ľudákmi a agrárníkmi na Slovensku. Boj tento vedie sa za hospodárske pozície. Slovenská buržoazia je ešte mladá a agrárníci, ktorí už od založenia Československej republiky berú účasť vo správe štátu a mali možnosť zístať nemalý profit v procese, ktorý sa odohrával pri koncentrácii a racionalizácii československého priemyslu, - neutrpeli pri odbúravaní slovenského priemyslu škody, ba co viac nakoľko v dnešnej epoche kapitalizmu je priemyslový kapitál v stave zaťahovať zemedelstvo do svojho záujmového kruhu industrializáciou poľného hospodárstva, získali i tým slovenskí agrárníci značné profity. Agrárníci majú nemalý vliv tiež na banky. Prv než Hlinkovci vstúpili do vlády, ovládali agrárníci takmer jediní hospodárske pozície na Slovensku.

Teraz však i ľudáci požadujú svoj podiel. Velká tlačenica je o miesto prezidenta na Slovensku a otázka táto s hľadiska Hlinkovcov nie je čisté otázkou osobnou. Hlinkovci trvajú na tom, aby v čelo Slovenska dostal sa ich naprosto spoľahlivý človek, ktorý povolaný bude nielen k tomu, aby predákom ľudákov zaistil príslušné miesta v obchodných podnikoch, ktoré majú veľké zisky, lež hlavne bude povolaný k tomu, aby pripravil voľby a a trebárs terorom zaistil ľudákom mandáty. Naproti tomu však ani agrárníci nechcú prepustiť pozície nimi zaujaté.

Srdce madarských statkárov priťahovala krajina Horthyova, keďže však pozemkovou reformou boly v prvom rade ohrožené ich vlastné hospodárske záujmy, pokladali za lepšie zaujať reálne stanovisko a aktivistickou politikou podporovať vládu, aby takto docielili uvoľnenie záboru ich statkov, a umožnili ich odpredaj z volnej ruky. Zdá sa, že maďarskí statkári očakávali od podporovania vlády viac, a poneváč sa v tejto nádeji sklamali, ustúpili zamračene bez toho, že by sa boli dostali do ostrej opozície proti vláde.

Chovanie sa ľudákov bolo by lzä pomenovať veľmi zábavným, keby celá táto hra neišla o kožu širokých vrstiev pracovníkov. Nevedia teraz, čo majú robiť. Neprestajne vyhrožujú, že obrátia chrbet koalícii a dajú sa k opozícii, jestliže ich priania nebudú ostatnými stramami koalície rešpektované. Už sa dali toľkokráť ošialiť, už toľkokráť vyhrožovali odchodom, a toľkokráť sa zase usmierili, že ostatné strany koalície už ich ani neberú tak veľmi vážne a to tým väčšmi, lebo pre prípad ich odchodu sú sociální demokrati a národní socialisti ochotní ich miesto nastúpiť. Dotieravosť sociálnych demokratov k vláde je opravdu odporná. V dôsledku toho, že sa tak často ponúkajú, používajú ich agrárníci za strašiakov proti Hlinkovcom.

Ľudáci už i preto sú tak smierliví, aby neztratili svoje dosavádne pozície. Ich bojovný krik je len k tomu, aby šialili tých prívržencov, ktorí ešte v tábore zostali. Táto tlačenica medzi ľudákmi a agrárnikmi na Slovensku uvádza často koalíciu, ktorá má slabú väčšinu, do situácie kritickej a neistej, takže táto musí lavírovať, aby mohla svoju rovnováhu zachovať.

Situácia Nemcov zemí historických v koalici je podobná situacii ľudákov. Aj títo vošli do vlády z týchže dôvodov, aby totiž svoje ohrožené hospodárske pozície upevnili. V záujme toho zradili svoje predchodzie príkré opozičné stanovisko, zradili svoje požiadavky, ktorými urgovali sanovanie krívd národných na nemeckom národe spáchaných, zradili požiadavok autonomie nemeckého ľudu, požiadavok práva sebaurčovacieho, verne podporujú vládu vo všetkých jej reakčných opatreniach voči záujmom pracovníkov a schvaľujú bezo slova všetky opatrenia, ktoré v dobe svojho opozíčnictva zapracovali ako bezzákonné a proti ľudové. Koaliční Nemci zbabele sa utiahli a čakajú, až sa im nejakého toho koštiala dostane. Ináče nemeckí agrárníci a kresťanskí socialisti sú kapitálové o vela silnejší, ako ľuďáci a preto majú možnosť zaistiť si u vládneho koryta zo kšeftov príslušné porcie, odpvedajúce ich kapitálovej sile, bez toho že by narobili veľla kriku. Svojích voličov šialia tým, že im povedajú, že bez ich účasti vo vláde bola by situácia nemeckých pracovníkov v Československej republike o veľa horšia.

Maďarskí agrárníci v dôsledku svojho o veľa menšieho počtu nemali veľkú váhu a poneváč ich voličia, maďarskí sedliaci, videli zradu, v ktorej išlo o ich kožu, opustili hromadne tábor maďarskej národnej strany, vystúpili z koalície, aniž by mali odvahy k ostrej opozícii. Ač ich to tiahne ku štátu Horthyovému, nemajú odvahy vyjadriť to otvorene, lebo sa boja represálií, boja sa obžaloby z iredentizmu a neodvažujú sa preto požadovať ani len autonomie pre maďarský ľud na Slovensku. Naproti tomu my komunisti požadujeme sebaurčovacie právo pre národy Slovenska, požadujeme uznanie a zaistenie tohoto sebaurčovacieho práva až do odlúčenia, požadujeme plebiscit.

Akcia Rothermereova pridala teraz väčšej odvahy maďarským občianskym stranám a teraz už sa odvažujú pripojiť sa ku požadovaniu revízie trianonskej smluvy. Nám je jasné, že akcia Rothermereova je čiste kajkliarstvom, humbukom, účelom ktorej je jednak pohroziť Československu, československej buržoazii pre prípad, že by nechcela sa vzdať vlivu francúzskeho a podrobiť sa vlivu anglickemu a tým umiestiť sa v protisovjetskom bloku, jednak účelom jej je činiť nátlak na československú buržoaziu, aby zabranú pôdu maďarských statkárov uvolnila zo záboru a povolila jej odpredanie z voľnej ruky, rešpekt, aby štát za odpredané už čiastky statkov platil vyššiu kvótu. Anglicko chce francúzsku hegemoniu na kontinente zlomiť tým, že jej sťažajné piliery buďto krásnými slovami, peknými sľuby, hmotnými podporami, poskytováním výhodných požičiek, alebo vyhrožovaním zaťahuje do svojho záujmového kruhu. Keďže hlavnou oporou Francúzska je tak zvaná Malá Dohoda, snaží sa tuto rozvrátiť, získájúc do svojho záujmového kruhu Itáliu. V rukách anglickej buržoazie je Mussolini tou pákou, pomocou ktorej môže buržoaziu Malej Dohody podrobiť svojej nadvláde.

Maďarsko je o veľa nepatrnejšieho významu a anglická buržoazia podporuje buržoaziu maďarskú len do miery, pokiaľ to odpovedá jej účelom. Anglickej buržoazii ani nenapadá zmeniť niečo na mierových smluvách. O veľa ďalekosiahlejšie ciele má na zreteli a stará sa jak o krajinu Horthyho, tak o Československo len potiaľ, pokiaľ to slúži jej účelom. Netýká sa jej z blízka ani to, že v dôsledku mierových smlúv trianonskej a saint-germainskej dostaly sa pod cudziu vládu čiste nemecké resp. maďarské územia, bez toho, že by sa ich boly o to opýtali alebo že by s tým tieto územia boly súhlasily. Najhlavnejším jej úkolom je utvorenie protisovjetského bloku, aby mohla zahájiť válku proti sovjetskej unii a tým aby národy sovjetskej unie zase vohnala pod jarmo kapitalizmu. Lebo veď jestvovanie a rapídné hospodárske sosilovanie sovjetskej unie už samo o sebe zrevolucionuje ochudobnelé a vždy väčmi utlačované národy kapitalistických štátov, zvlášte koloniálne a polokoloniálne národy v Číne, Indii a v Egypte a ohrožuje impérium Anglie. A preto anglická buržoazia šikovné lavíruje a keď v dôsledku jej intrik vzniknú medzi niektorými kapitalistickými štáty konflikty, ktoré skrývajú v sebe nebezpečie války, - na pr. konflikt italsko-juhoslovanský, konflikt maďarsko-československý atď., - ihneď pospiecha, aby nebezpečie zažehnala a konflikt zahladila. Štáty Malej Dohody teraz v Bukurešti hľadajú vhodný prostriedok proti akcii Rothermereovej, kým voči Maďarsku hlučne rinčia svojími šablami.

Anglická buržoazia hraje si s ohňom. Prezatým bojí sa výbuchu válečnej iskry, vie, že národy poučené hrôzami veľkej svetovej války nebudú ochotné na spôsob dobytka ísť na jatky v záujme buržoazie a prelievať krv i obetovať životy za zaistenie profitu a moci buržoazie, ale že zbraň, ktorú dostanú do ruky, obrátia proti svojej vlastnej buržoazii a zmenia čo skoro válku vo válku občiansku. A preto je zbytočné, aby buržoazia jak Horthyového Maďarska tak Československa rinčala šabľami. Pracovníci jak Maďarska tak Československa majú ešte vo veľmi živej pamäti ukrutnosti svetovej války, majú v pamäti sľuby, ktorých sa im dostalo od svojej buržoazie za vytrvalosť a obetavosť a pamätajú sa na trpké sklamania, ktoré im boly údelom, vidia rozdiel, za jakých pomerov žijú národy v sovjetskej unii, ktoré revolučným hnutím zbavili sa svojich mučiteľov a vysavačov, svojej buržoazie a čakajú na vhodnú príležitosť, aby mohli sledovať príklad národov štátu ruského. Maďarskí pracovníci v Československu nie sú ochotní zameniť jarmo buržoazie československej s jarmom buržoazie maďarskej, lež žiadajú uznanie a zaistenie sebaurčovacieho práva až do odtrhnutia a požadujú svoje oslobodenie od akejkoľvek buržoaznej nadvlády.

Stejné stanovisko zaujímajú tiež pracovníci nemeckej a inej národnosti v Československu, avšak tiež pracovníci českí. Pracovníci Československa protestujú proti jakémukoľvek utlačovaniu na poli politickom i na poli hospodárskom a kultúrnom. Maďarskí pracovníci v Československu chcú vo bratskej shode žiť s ostatnými národami vo vedomí, že i českí, slovenskí a nemeckí pracovníci sú odhodlaní striasť so svojej šije jarmo svojej vlastnej buržoazie a v tomto boji budú si navzájom dobrými spojenci a pomahateľmi. Pracovníci v Československu bez rozdielu národnosti si porozumejú a somknú sa v jednotnú frontu vo strane komunistickej, ktorá vedie a riadi oslobodzovací boj proti buržoazii. Buržoazia v Československu s hrôzou vidí toto somknutie sa pracovníkov v jednotnú frontu a ztráca hlavu, jednu hlúposť páše za druhou. Jej situácia stáva sa stále komplikovanejšou pri snahe, aby sa dostala zo slepej ulice, v ktorej sa octla. (Místopředseda dr Soukup přejímá předsednictví.)

Kapitalizmus je už vo štádiu, že svoje profity môže zabezpečiť len stupňovaným vykorisťovaním a stupňovaným utlačovaním pracovníkov. Avšak i trpezlivosť pracovníkov má svoje konce a obrovskými štrajkmi protestujú tito proti vykorisťovaniu a bojujú zatým len za vyššie mzdy, za snesiteľnejšiu životnú štandardu. Toto hnutie pracovníkov pobáda buržoaziu, aby svojimi násilnými orgány, četníctvom, policiou umlčala prejavy nespokojnosti, ktorá nespokojnosť stupňovaná je reakčnými zákony, ktoré pracovníkov olupujú o chudé revolučné vymoženosti, ktorých sa im v revolúcii dostalo, - ochrana nájomníkov, zhoršenie speciálneho poistenia, - proti ktorým protestujú mohutnými demonštráciami a na ktoré odpovedá vláda zákazmi ľudových shromáždení a procesmi i žalárovaním vedúcich jednotlivcov, ktorí dávajú výraz nespokojnosti. Vláda vo svojom zmätku zvrhla sa tak ďaleko, že zakázala slávnosť sportových spolkov revolučného robotníctva, II. Spartakiadu. Na túto provokáciu odvetila komunistická strana tým, že dňa 6. júla poriada jak v Prahe, tak v celej republike rudý deň pri ktorej príležitosti vyzýva pracovníky v Československu, aby v označený deň hromadne prišli demonštrovať proti reakcii, proti perzekucii, proti drahote, proti zhoršeniu sociálneho poistenia a pre jeho zlepšenie, proti buržoazii, pre slobodu zhromažďovaciu, pre slobodu slova, pre jednotnú frontu pracovníkov, proti válke, pre uznanie sovjetskej únie, pre vládu robotníkov a sedliakov. Tento rudý deň budeme oslavovať všadte v celej republike i v tom prípade, keby to vláda zakázala. Naše právo k ulici si nenecháme vziať a tohoto svojho práva použijeme.

Osvedčujeme sa, že neplánujeme puč, lebo nenadišla ešte doba, aby sme zahájili priamy boj o držbu politickej moci.

Vzrastajúci vliv komunistickej strany na massy, ktoré sú pre zbiedačennie nespokojné, zamýšľa buržoazia paralizovať tým, že stranu komunistickú rozpustí. My sa toho neľakáme. Nás nemožno rozpustiť, my ako strana napriek rozpusteniu budeme jestvovať ďalej, trebárs illegálne, trebárs pod zemou, avšak budeme pokračovať ďalej v oslobodzovacom boji pracovníkov proti buržoazii, kým nezvíťazíme. Napriek fašistickému teroru v Itálii, napriek bielemu teroru prebúdzajúcich sa Maďarov v Maďarsku, napriek akémukoľvek besneniu bieleho teroru v Juhoslávii, Bulharsku, Rumunsku, Poľsku žije, pôsobí a sosiluje sa komunistická strana a vedie urputný boj tamojších národov proti buržoazii. Jestvovanie sovjetskej unie povzbudzuje pracovníkov, že budú v stave sotriasť so seba kapitalistické jarmo a že ich boj povedie iste k víťazstvu.

Buržoazii však vzkazujeme toto: Ruky preč od sovjetskej unie! Na sovjetskú uniu pohliadajú pracovníci celého sveta ako ma svoju vlasť, a sú odhodlaní ju všetkými prostriedky brániť proti akýmkoľvek útokom buržoazie. Tiež pracovníci Československa znajú svoje povinnosti. Hrozby buržoazie ani teror nás nodstrašia. Schátralá budova kapitalistického systemu je už pred zhrútením a pohrbí pod seba buržoaziu. Po odprataní zrúcanín potom vybudujeme nový výrobný system, komunistickú spoločnosť ľudskú, ktorá zažehná biedu,chudobu a nekultúrnosť a zaistí každému človeku, každému pracovníkovi človečenskú existenciu.

Prortestujeme proti prenasledovaniu pracovníkov.

Místopředseda dr Soukup (zvoní): Další slovo má pn sen. dr Grosschmid.

Sen. dr Grosschmid (maďarsky): Vážený senát! Pri príležitosti vlaňajšieho pojednávania zákona o správnej reforme vyložily a dokazovaly nielen opozične strany politické ale i tlač a odborníci, že táto reforma nielen že nie je naliehavá a nielen že je nepotrebná, ale že ona prieči sa ústavnej listine, mierovej smluve a že v praxi sa ani neosvedčí. Avšak záujmom poslušnej vládnej väčšiny nie je, aby bola presvedčená, ale aby vláda, ku ktorej je tisíc nitkami viazaná, bola s ňou spokojná. Odhlasovala tedy súrne návrh zákona, dľa jehož textu musel on vstúpiť v život v celej oblasti zeme dňa 1. júla t. r. A teraz tu leží predsa pred nami návrh, podaný senátormi vládnych strán, účelom ktorého je odklad nastúpenia platnosti zákona v tak zv. zemiach historických.

Ajhľa, je dokázané, že reforma nebola naliehavá. Čo sa tedy skrýva za návrhom? Patrne to, že v týchto zemiach historických ani nejde o zmenu systemu, u nich znamená to len nepatrnú zmenu provinciálnej administrativy a s otázkami osobnými nemohli byť na termín hotoví. Len v posledných dňoch preskočila zpráva novinami o tom - ostatne úplne oprávnenom požiadavku Nemcov, aby pri obsadzovaní prezidentských miest bol braný zreteľ i na ich nároky. Tento zamlčaný argument činí do istej miery pochopiteľným tento jednostranný návrh, ktorý len pre istú časť štátu pokladá za nutné, aby nastúpenie platnosti zákona bolo odložené. Dôvod totiž, ktorý uvádzajú navrhovatelia, že totiž nie je žiaducné rušiť slávnosti desaťročného trvania štátu, porušovať bojami zemských volieb, je politicky už sám o sebe rozsudkom zdrcujúcim pre hodnotu reformy. Keby bola ona verejnou potrebou, prianím vyvierajúcim z duše ľudu a uskutočnením úplnej verejnoprávnej autonomie, vtedy by tieto voľby a táto reforma mohly byť vyvrcholením tých slávností, jestliže však - ako sa zdá - účelom tohoto návrhu je, aby boly odložené prejavy nespokojnosti, vtedy je tento argument čo najhoršie volený k tomu, aby kryl iné politické ciele.

Z málomluvného návrhu dôsleduje logicky, že zákon na Slovensku nastúpi platnosť. K čomu tento dvojaký lokeť? Prečo je súrnešie a o čo pripravenešie nastúpenie zákona tam, bez úrazu? Či nie je pravda, že tamojšie maďarstvo tvorí takmer jednu tretinu obyvateľstva a či nie je tedy práve tak dôvodným, aby, - keď už tento zákon má vstúpiť v život, - na najvyššej správe administrativy, v predsednictve, brali účasť tiež zástupci Maďarov, a jestliže spôsob tejto účasti ešte nie je riešený, či nie je ešte o veľa dôvodnejším, aby nastúpenie platnosti zákona až do riešenia toho vôbec bolo odložené?

V tak zv. zemiach historických totiž nevyvolá nový poriadok toľko radikálnych zmien ako na Slovensku, kde ruší starý župný system, ruší veľžupný system, zavedený s veľkým bengálskym ohňom a s veľkým nákladom s platnosťou pre celé územie štátu, s ktorým však oblažovali len nás, a čo prijde na jeho miesto?

Zatým nič, rešpektive naprostý zmätok a odklad právoplatného vybavovania záležitostí na neurčitú dobu. Lebo zákon ústanovuje výslovne, že najvyššia administrativna moc prechádza na zemské zastupiteľstvo. Dokiaľ tedy zemské zastupiteľstvo nebude zvolené, nemôže byť ani zákon v život uvedený. Ani pred jubilejnými slávnosťmi, aini po nich. Prečo tedy tento dvojaký lokeť? Zaiste nepovažujete nás ešte ani za tak naivných, za tak obmedzených, aby sme uverili, že vláda pomíjaním území Čechami a Nemcami obydlených jedine nás, obyvateľov Slovenska, chce v prvom rade požehnaním nového systemu potešiť.

Z exposé pána ministra zahraničia pred niekoľkými dni vyznelo jeho politické kredo, že v politike zahraničnej je spravodlivosť činiteľom podradným. Hlavná je moc a jej uplatnenie. A stejným politickým kredom je vedené tiež pôsobenie vnútornej politiky voči nám. Pri pojednávaní návrhu zákona sme dokázali, že nový poriadok, ktorý má byť v život uvedený, odporuje potrebám obyvateľstva. Staré župy totiž boly geografickými prvky, utvorené podľa potrieb hospodárskych a kultúrnych, a dokázali sme, že ich zrušenie bude mať prirodzene v zapätí úpadok našich mest, zpustnatie ich hospodárskeho živoba a pokles úrovne ich kultury.

Táto pravda je zaiste práve tak dobre známa vedúcim činiteľom vnútornej politiky štátu, ako mne. Avšak pravda je faktorom podradným. Hlavným je modla československej supremacie a toto modlárstvo je ono, na jehož oltári obetujú sa práva národností. A obetujú sa tak, aby po nich nezostalo ani stopy. Pozemková reforma odobrala maďarským statkárom pôdu, nové rozdelenie súdnych okresov odobralo vidickom maďarským právo jazykové atď. atď., a zavedenie správnej reformy chce nám vziať všetky pamiatky minulosti. Preto je tak naliehavé, aby reforma tá bola na Slovensku v život uvedená, preto tá dvojaká miera.

Už od desať rokov stále odznievajú demagogické heslá: pôdu >čiernych grófov< treba dať ľudu, jazykové práva slovenského ľudu od útlaku oslobodeného treba uplatňovať čo najprenikavejšie, zpod slúžnovského nadpanstva treba ľud pozdvihnúť k demokratickej slobode.

Opýtajte sa však maďarského roľníka na Slovensku, kde je tá hojnosť pôdy, ktorú ste mu dali, opýtajte sa tunajšej maďarskej inteligencie, kde má vhodné maďarské školy a vysoké školy pre svoje deti, a či maďarské beletristické i vedecké diela a časopisy môžu voľne prichádzať na stôl maďarskej rodiny a opýtajte sa širokých vrstiev maďarských, či jej štátnoobčianske, penzijné a iné toľkokrát už avšak nikdy nie dosť opakované strasti sú už konečne zažehnané?

Neviem, nakoľko študoval Sootus Vietor, ktorý tu práve bol, túto stránku obrázku a akú odpoveď dá na otázky tieto, ale pravdou je, že namiesto blahodárnej a životvorivej rosy pravej demokracie bije do nás stále krupobitie demagogie a toto krupobitie rúti sa na nás i teraz znova pri vzdorovitom zavádzaní správnej reformy. Nežiadajte tedy od nás, aby sme ju očakávali s nádejou a dôverou. Netajeným účelom zavedenia správnej reformy totiž podľa receptu Mělo-Franca je prevedenie absorpcie silou-mocou prostriedkami obsolustickými a centralistickými. Dôkazom toho stačí poukázať na pr. na to,že tá veľmi vytýkaná >slúžnovská< administrativa používala predsa len vždy zákona, - nový administrativný poriadok však vzkriesi k novému životu - k väčšej sláve právneho vývoja, - jeden z hanobných prostriedkov starého rakúskeho absolutismu, >derešový paragraf<, prügelpatent, na základe ktorého názor administrativného úradníka stanoví podstatu deliktu a výšku trestu jeho osoba vymeriava.

Z dôvodovej zprávy k návrhu je ďalej tiež patrné, žena Slovensku a v Podkarpatskej Rusi až do volieb, ktoré Boh sám vie kedy budú konané - nariadením chcú predľžiť platnosť, ktorá už v podzím minulého roku vypršala mandátov okresných zastupitelských sborov a na miesto zemského výboru zo 2/3 voleného chcú na Slovensku zriadiť menovanú komisiu, ačli nebudú pokladať za dostatočný orgán vymenovaného zemského prezidenta samotného. Kde je však zákonité zmocnenie, ktoré by takéto uplatňovanie administrativy legitimovalo? Naozaj, slovenská ľudová strana môže byť hrdá na dosažené úspechy, na túto širokú samosprávu! Ale nech nás očakáva hocikoľko ťažkých a zlých hodín z tejto reformy - nelzä národy, ktoré majú svoje národné dejiny a sebavedomie a ktoré sú prinajmenšom na stejnom stupni kultúry, násilím absorbovať a ani takéto experimenty a ťažké zkúšky neodojmú nám vieru v opovrhnutú a vysmiatu pravdu.

Na priečelí starej budovy Curie, najvyššieho to uhorského súdu, skvel nápis: >Justitia regnorum fumdamentum<. Spravedlnosť je základ štátov. Vo štátoch národnostných základom tejto spravedlnosti je: voľné uplatňovanie národného života. Ovšem že dotiaľ, dokiaľ osudy národov spravované štátnikmi, ktorí mali účasť na vyvolaní války a stvorení mierových smlúv, zabezpečujúcich korisť svojim štátom, - dotiaľ nenadíe ešte doba k tomu, avšak toto ešte neuzaviera definitivne cestu ku sblíženiu a navzájommému porozumeniu národov. Poukazujem nielen na to, že sústrasť vyvolaná utrpením Maďarov, vzbudila čiastočne už i v bývalých nepriateľoch, priateľské city, ale i ona to, že - ač dosiaľ len slabé znamenia - predsa so dňa na deň indikujú, že táto pravda je už na ceste. V Lučenci síce istá stolová spoločnosť musela si dať - na miesto >maďarská< - prívlastok >stará<, maďarské mená ulíc v nejednom našom meste bolo treba zmeniť v mená terajších funkcionárov českej a slovenskej verejnosti, - avšak v Berlíne už na pr. odkladajú boľavé válečné pamiatky, ako sú ulice: königräcká, nachodská, gorlická, aby usmierili city cudzozemcov; - úradná francúzska politika rodí síce ešte rozsudok kolmársky, avšak francúzski členovia ligy pre ľudské práva uznávajú elsaskú autonomiu za discutábelnú politickú ideu a za najvhodnejší prostriedok riešenia otázky národnostnej označujú decentralizáciu administrativy.

My Maďari nezávidíme Čechom, že sa dopracovali k svobode svojho národného života, nezávidíme im, že po veľa utrpení dospeli k radostiam života, - len to neuznávame, že táto blahovôľa šťasteny by im dávala právo, aby s nami ako s pošľapaným nepriateľom zachádzali. Zásadou našej menšinovej politiky je, aby sme v našom ľude zachovali to rasové sebavedomie, že sme občania tohoto štátu, oprávnení k rovmakému nakladaniu a k rovnakej slobode, a preto ohraďujeme sa proti pokusom, ktorými máme byť vo verejnom živote naprosto umlčaní.

Maďarskí výboroví členovia, ktorí dosial v župných zastupiteľstvách zasedali, neraz sa osvedčili, že boli v stave zažehnať z miestnej administrativy národnostnú zášť a spoznaním verejných potrieb boli naozaj schopní slúžiť záujmom obecenstva. Účasť Maďarov v administrative Slovenska tedy nemusí byť disciplinovaná. Slováci však zo zavedenia reformy nedožijú sa veľa radosti. Veď vidíme tých veľa porodnýoh bolestí, vidíme, že po zrušení starých žúp, po zrušení veľžúp a po likvidovaní ministerstva >s plnou mocou< jediným nezralým plodom politiky slovenských vládnych strán je čistý byrokratizmus v trvaní na neurčitú dobu a s tým spojená úplná centralizácia.

Návrh však všetko to v zreteľ neberie, Slovensko a Rusinsko podceňuje, ľahostajne ho pomíja, zatracuje ho fakticky k nedôstojnému a komickému úkolu >pokusného králika<, a je tedy prirodzené, že v mene krajinskej kresťansko-sociálnej strany, ktorá strana už od prvopočiatku vyznávala a vyznáva za svoj program vždy a všade opravdovú a úplnú autonomiu Slovenska a Podkarpatskej Rusi, protestujem proti tomuto zachádzaniu a preto návrh tento neprijímam.

Místopředseda dr Soukup ( zvoní): Další slovo má pan sen. Zimák.

Sen. Zimák: Slavný senát! Naša >drahá<, ba >predrahá< koalícia sa topí v bezradnosti. Topí sa preto, že postráda pre svoje účinkovanie morálneho podkladu. Soskupila sa tu spoločnosť, ktorá nemá úmyslu pozdvihovať životnú a kultúrnu úroveň najširších tvorivých vrstiev tohto štátu. Seskupily sa tu politické strany, a to bez rozdielu národnosti a bez rozdielu náboženského, za tým účelom, aby sa uplietol korbáč biedy a hladu, ktorý má nútiť k tvorbe, na ktorej sa chcú podeliť len tí, co majú momentálne moc v rukách a žijú v tej mienke, že ta moc pre nich a pre ich potomstvo ostane navždy, že nikto im ju z rúk nevyrve. Nuž, to bude, a musí byť omyl.

Osvobodzujúce hnutie ľudstva ide svojou cestou. Ta cesta môže byť čas od času zatarasená prekážkami, ale tá mohutná mravná síla si tieto prekážky odstráni a preráža sa od etapy k etape. Tento postup sa dá čas od času pozadržať, ale nedá sa zastaviť.

A teraz otázka, jestli je tento štát, tento nový štátný útvar v Europe povolaný k tomu, aby niesol prápor reakcie. Tento štát dostal pri svojom zrodení Washingtonskou deklaráciou parolu byť štátom sociálne-pokrokovým. A bol takým. Prestal ním byť vtedy, keď nahodilým omylom ľudu dostala sa tvorba zákonov do rúk reakcie. Sociálny pokrok bol zastavený v tom okamihu, keď iniciativným návrhom pána sen. Donáta, návrhom na zavedenie ciel na zemedelské produkty bola sondovaná pôda pre soskupenie sa společnosti stejných záujmov, záujmov urvať z výnosu práce nánoda pre hospodársky a sociálne silnejších väčší podiel na úkor hospodársky a sociálne slabších. To je podstata tmelu, ktorý drží túto cynickú spoločnosť pospolu, ktorá spoločnosť sahá na sociálne opatrenia v tomto štáte a ktorá presadzuje osnovy zákonov, ktoré keď sa majú stať zákonmi, nemôžu sa previesť.

Táto záplatová osnova, ktorú prejednávame, je dokumentom bezradnosti vládnych koalovaných strán. V laní asi v tomto období presadila si táto vládna koalícia zákon, ktorým bolo Slovensko znásilnené. Zrušené bolo ministerstvo pre správu Slovenska a zmenené bolo na exposituru ministerstva vnútra. Zrušené bolo župné sriadenie, táto tradičná slavianská inštitucia s ktorou srastol slovenský ľud, na ktorej lpel všetkým svojim počínaním, celým svojim bytím a žitím. Nebol to úmysel t. zv. automomistických strán, ale ony sa nechaly vohnať do tohoto skoku do tmy. Autonomistické strany nemaly v programe zrušiť župy, ale maly v úmysle inštitúciou, nad župami stojacou, dať výraz osobitosti zeme slovenskej.

Len keď sa nechaly tieto autonomistické strany laňského roku nakniekať byrokraciou a za touto stojiacemi činiteľmi národne-demokratickej strany, že zemské sriadenie môže tak priviesť k výrazu osobitnosti slovenskej zeme ako inštitúcie nad župami stojace, došlo k tomu, čo sa má dnes reparovať.

My k tejto reparáci súhlasu nedáme, tak ako sme nedali súhlasu ku zrušeniu žup a ke zrušeniu ministerstva pre správu Slovenska.

Zákon č. 125 z r. 1927 je zákonom, ktorý rozširuje moc byrokracie a preto čím ďalej bude odkladaný, tým zdravšie je to pre štát a näjma pre Slovensko. Na Slovensku účinkujú župné výbory a okresné výbory. Sú tam zástupci ľudu a to zo všetkých ideových smerov a ich politických strán. Pri poznávaní potrieb okresov a župných oblastí a pri úvahách o finančnej nosnosti ulamuje sa ostrie hrotov výbojných zbraní a uplatňuje sa rozum a rozvaha. Tak vniká slovenský človek do riadenia osudov svojej zeme. To je to, čo sa môže menovať správou vecí ľudu v rukách ľudu.

V laní pri prejednávaní osnovy zákona o organizácii politickej správy operovalo sa tým, že je treba, unifikácie politickej správy, že nemôže na trvalo ostať dvojaký spôsob, v jednej časti republiky župné sriadenie v druhej časti sriadenie zemské. Aký to bol humbug, vysvitá z predlohy, ktorú dnes prejednávame. Čo vlaní bolo unifikačné, to je dnes desunifikačné, Slovensko a s ním Podkarpatská Rus má byť opätne pokusným zajatcom.